MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2017 prosinec - leden

10. díl - Finále

  • Datum / 13. 12. 2017
  • Autor / Németh Jana
  • Rubrika / na východ od raja

Posledné týždne sa u nás hovorí najmä o jednom konkrétnom - o finále Ceny Oskára Čepana. Jej  organizáciu považovali finalisti za takú zlú, že odmietli súťažiť, spojili sa, vytvorili spoločné dielo a podľa poroty zvíťazili všetci. Zvíťazili alebo aj prehrali – záleží, kto a odkiaľ sa na to pozerá.  Zo zatiaľ len krátkeho časového odstupu sa dá povedať niekoľko vecí. Jedna, azda najbizarnejšia, sa ukázala, keď sa po víťazoch po prebratí ceny zľahla zem. Facebooky našej malej scény pár dní blčali plameňmi, ale nikto z finalistov, ktorí chceli „otvoriť diskusiu“, sa do diskusných vláken akosi nepridal. Dokonca neprišli ani do rozhlasovej relácie, kam boli pozvaní. Toto ich finálne gesto už ťažko obháji nejaký argument.

Podstatné je však iné: zdá sa, že opäť raz sa scéna zhodla, že mať cenu pre mladých umelcov je dobré. Už len, keby to „niekto“ urobil. Aj finalisti volali po tom, že „organizátor“ je zlý. Organizátor nekomunikuje. Organizátor si neváži umenie. Organizátor nemá dosť peňazí. Na scéne, ktorá sa celá zmestí do jednej väčšej krčmy, sa mi to zdá trochu zbytočné, ba smiešne.

Nechajme však Čepana. Tento rok sa diali aj dôležitejšie veci. Stalo sa to presne v stredu, 9. augusta. Do kinosály vkročil na slovenský film miliónty divák. Bol to jednoznačne rok domáceho filmu. Len pre porovnanie - v roku 2016 prišlo na slovenské filmy do kina iba čosi cez tristotisíc divákov a už to bolo považované za výborné čísla. Mýtus slovenských „artových“ filmov, ktoré síce majú úspech na zahraničných festivaloch, ale doma povesť príliš ťaživých sociálnych drám, ktoré si tu predsa každý žije aj mimo kina, zdá sa, skončil. Niežeby to všetko boli filmárske majsterštyky, ale už aspoň máme medzi čím porovnávať a o čom hovoriť. 

Vizuálne umenie tento rok u mňa bodovalo najmä dvoma príbehmi, ani jeden sa však netýka konkrétnej výstavy či umelca, ako to bolo vlani, keď Slovenská národná galéria urobila výstavu o umení a propagande Slovenského štátu, a keď viedenský mumok vystavil nášho Júliusa Kollera na troch poschodiach. Vývoj a dopad vecí, ktoré ma tento rok zaujali, sa dá len ťažko merať anketami o udalosti roka, keďže na svoj účinok potrebujú oveľa viac času.

Prvý je príbeh o Dorote Kenderovej, ktorej sa darí v Košiciach budovať modernú štátnu galériu. Na post riaditeľky Východoslovenskej galérie prišla pred dvoma rokmi po rokoch skúseností s nezávislou scénou. Poznala ju ako umelkyňa, aj ako kurátorka a človek pre všetko, ktorý v súkromnej galérii musí zabezpečiť všetko od peňazí až po víno na vernisáž. To sa u nás nestáva často, že by ľudia prechádzali na tú „druhú stranu“, do štátneho, verejného sektora. Situácia vo Východoslovenskej galérii však bola taká žalostná, že keď sa do toho ona rozhodla odvážne vkročiť, získala dokonca aj jasnú podporu scény. Na prebudovanie druhej najväčšej štátnej galérie, treba oveľa viac času, ale aj po dvoch rokoch už vidno, že sa tu niečo naozaj stalo. Vznikajú tu zaujímavé výstavy a projekty, autormi aj témami, za ktorými sa oplatí cestovať aj z Bratislavy.

Druhá vec, ktorá je podobným behom na dlhú trať, je bratislavská Nová Cvernovka. Príbeh je to prostý – v budove bývalej fabriky na nite sa roky usadzovali ateliéry umelcov, dizajnérov a architektov. Fabriku však kúpil nový majiteľ – developer, ktorý to všetko chcel zrútiť a stavať. Chvíľu sa s ním dohadovali, snažili sa ho presvedčiť, že fungujúca komunita kreatívcov mu môže priniesť samé výhody, nedohodli sa však a boli nútení odísť. Celkom ľahko sa mohlo stať, že by sa roztrúsili – a fungujúci organizmus, ktorý sa roky vytváral, by sa skrátka zo dňa na deň rozpadol. Oni sa však vzchopili a rozhodli sa, že sa o seba postarajú sami. Vytvorili Nadáciu Cvernovka, zomkli sa a podarilo sa im presvedčiť aj Bratislavský samosprávny kraj, aby im dal do dlhodobého prenájmu dve veľké budovy bývalej školy a internátu, ktoré boli dlho prázdne. Dnes je v nich už funkčný klub, knižnica, obchod s dizajnérskymi vecami a päťdesiat ateliérov kreatívcov rôznych povolaní. V budove internátu chcú ešte urobiť kreatívne centrum a prepojiť v ňom hlavy mladých šikovných vedcov, učiteľov aj neziskoviek. Nedávno si ich aktivity všimol aj britský denník Financial Times, ktorý spolu s Googlom vybrali sto najlepších inovátorov strednej a východnej Európy. Na zozname nazvanom New Europe 100 Challengers je aj osem úspešných inovátorov zo Slovenska – a Nadácia Cvernovka je medzi nimi.

Tieto dva príbehy ma len utvrdzujú v tom, že volanie po „niekom“, kto to urobí lepšie a profesionálnejšie, je v prostredí našej výtvarnej scény trochu mimo. Kultúra je a vždy bude oblasťou, ktorá sa nemôže uživiť sama, potrebuje zázemie aj financie zo strany štátu. Ale rovnako potrebuje odvážnych ľudí, ktorí síce vedia, že by to mohlo fungovať aj inak, ale neskončia pri rečiach a skúsia to urobiť lepšie aj sami.