MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2018 květen

14.díl - Kde nie je nič, tam je ideológia

  • Datum / 10. 05. 2018
  • Autor / Németh Jana
  • Rubrika / na východ od raja

Za jej domom stál cukrovar. Jeden z najmodernejších cukrovarov strednej Európy. Na jeho „vôňu“ si pamätá dodnes. Aj na cesty plné nákladných áut, ktoré najprv privážali cukrovú repu a potom odvážali úhľadne zabalený cukor.

Na vstupnej vrátnici sa za roky jej života nezmenilo nič. Rovnaké linoleum tam pod nohami zamestnancov prichádzajúcich do zmeny vydržalo desaťročia. A zahraniční investori, ktorí prišli v 90. rokoch, ho nevymenili ani po tom, čo dunajskostredský Juhocukor premenovali na Eastern Sugar. Prísľub novej budúcnosti však nevydržal dlho. Tabuľa s nápisom Eastern Sugar svieti na vrátnici dodnes, akurát, že za ňou už nie je nič. Celkom nič. Investori museli po svojom odchode zrovnať so zemou všetky budovy a zničiť aj všetky podzemné základy do hĺbky viac ako dva metre.

Dlho ju to hnevalo. Chodila každý deň okolo a kládla si otázku, prečo sa to stalo. Prečo tento, ale aj mnohé ďalšie cukrovary na Slovensku, skončili zo dňa na deň a kto je za to zodpovedný.

Keď pred rokom dostala ponuku vystavovať v bratislavskej Kunsthalle, bolo jej jasné, že toto je jej téma. „Bolo to predo mnou ako obrovská hora, nevedela som, kde začať,“ hovorila krátko pred otvorením výstavy. Urobila však jeden dobrý krok a ten ju nasmeroval k ďalším. Rozhodla sa totiž,  že navštívi všetky bývalé cukrovary na Slovensku a vyhľadá ľudí, ktorí zažili zlomové udalosti histórie slovenského cukrovarníctva.

Trvalo jej to rok. Spolu s fotografkou Oljou Triaškou Stefanović naozaj navštívili všetkých desať bývalých cukrovarov na Slovensku vrátane dvoch, ktoré sú dnes v prevádzke. Oba sú v stopercentnom vlastníctve zahraničných firiem. Rozprávala sa s domácim odborníkom a dlhoročným zamestnancom cukrovarov, ale aj so zahraničným investorom, ktorý k nám prišiel v 90. rokoch, keď sa stredná Európa stala vidinou novej lacnej pracovnej sily.

Okrem toho podnikla Ilona Németh aj intenzívny výber štyroch „zamestnancov“, ktorí budú počas celého trvania výstavy v najväčšej sále Kunsthalle vyrábať tradičné cukrové homole.

Ani to ešte nie je všetko. Spolu s architektom Mariánom Ravaszom a štúdiom Plural zmenila dispozíciu Kunsthalle, najnevďačnejšieho výstavného priestoru na celom svete. S kurátorkami Ninou Vrbanovou a Krisztinou Hunya prizvali zahraničných umelcov a ešte aj Miroslava Eliáša, ktorý je fascinovaný históriou cukrovarníctva na Slovensku. Teraz dostal príležitosť položiť základy budúceho Múzea cukru priamo v Kunsthalle, kde mu Ilona Németh vyčlenila veľkorysý priestor.

Takýchto komplexných výstav na Slovensku ročne nevzniká veľa, respektíve – takmer žiadne. A je to o to výnimočnejšie, že ide o iniciatívu jednej autorky, ktorá, samozrejme, intenzívne spolupracovala s celým tímom. A mohlo by sa síce zdať, že ide iba o jednu konkrétnu, úzko špecifikovanú tému, no výsledok je omnoho širší.

Na výstave zistíte veľmi veľa o histórii cukrovarníctva na Slovensku, dozviete sa o pozadí privatizácie cukrovarov v 90. rokoch aj o tlakoch lokálnych predstaviteľov mečiarovského HZDS, ktoré bolo v čase privatizácií pri moci. Rovnako sa dozviete o tom, ako Slovensko vnímali zahraniční investori a aké rôznorodé, niekedy globálne a často zasa celkom banálne rozhodnutia, napokon viedli k zatvoreniu fabrík. Toto je však iba jeden rozmer výstavy. Prvý level, ktorý diváka posúva ďalej – k odpovediam na otázky, ktoré mala Ilona Németh na začiatku: Prečo sa to stalo a kto je za to zodpovedný. K nim sa však pridáva aj otázka tretia: Čo sa stalo potom? Čo sa stalo s mestami a v mestách, kde sídlili veľké fabriky, keď sa jedného dňa zatvorili.

„Videla som to v Dunajskej Strede a to isté sa stalo aj inde a nielen v prípade cukrovarov. Fabriky skončili, práca sa skončila a neprišlo nič, čo by ju nahradilo. Iba ideológia. Z môjho pohľadu je práve toto do istej miery odpoveďou na vzrastajúci nacionalizmus a účinnosť populizmu,“ hovorí Ilona Németh.

Šesť rokov sa intenzívne venovala práve nacionalizmu, vedela, ako úzko s tým súvisí populizmus a prečo je účinný, nevedela však prísť na to, prečo sa to deje. Kde to vzniká. „A teraz sa mi zdá, že som k tomu prišla, že toto je ten krok dozadu, ktorý som potrebovala urobiť, aby som to videla jasnejšie,“ hovorí.

Cukrovary u nás budovali zväčša dobre situované rodiny, ako tomu bolo aj v prípade židovskej rodiny Kuffnerovcov v Sládkovičove. Neboli to však iba fabriky, ktoré by stavali. Niektorí vybudovali celé nové obytné štvrte a zriadili učňovské školy. Ich úloha v meste bola neprehliadnuteľná. Kuffnerovci mali, napríklad, vo svojom kaštieli presvetlenú galériu, kde mali diela európskych maliarov a vonku anglický park s exotickými rastlinami. „Sedela som v tom parku dve hodiny a uvažovala, čo sa to stalo, čo všetko s nami 20. storočie urobilo a prečo to nemohlo byť inak. Nejde o nostalgiu. Stratili sme časť kultúry, a bez kultúry má človek iba nepriateľov.“