MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2018 listopad

19. díl - Rekonštrukcia dôvery

  • Datum / 08. 11. 2018
  • Autor / Németh Jana
  • Rubrika / na východ od raja

Tá časová os sa začína v roku 2001. V Bratislave sa práve vtedy zatvorilo Premostenie Slovenskej národnej galérie, a teda - veľmi špecifický priestor prepájajúci dve krídla historickej budovy Vodných kasární. Odhliadnime však od samotnej architektúry či jej autora. Stav Premostenia charakterizoval v roku 2001 okrem dodnes neprávom skloňovaného prívlastku kontroverzný aj termín: havarijný.

To slovo sme odvtedy v súvislosti so Slovenskou národnou galériou počuli niekoľkokrát. Depozit sa musel vysťahovať kvôli hroziacej povodni, aby potom dážď vytopil knižnicu v administratívnej budove, klimatizácia kolabovala a tak ďalej. Havarijný, havarijný, havarijný. Do Premostenia sa i tak občas dalo nazrieť. Mal jedinečné genius loci. Genius loci ruiny. Vždy som tam videla desiatky neuskutočnených výstav. Tisíce divákov, ktoré túto časť SNG obchádzali so slovom: kontroverzný.

Teraz sú to tri roky, čo je „SNG v rekonštrukcii“ a zdá sa, že časová os s týmto názvom už dosahuje k svojmu poslednému bodu. Ak všetko pôjde ako má, tak o dva roky už budeme mať vynovené nielen Premostenie, ale aj administratívnu budovu, deväťposchodový depozit, nové výstavné sály, knižnicu a k tomu aj nové verejné priestory, ktoré zásadne zmenia jednu celú mikroštvrť v centre Bratislavy. Čím bližšie sme k dokončeniu, tým viac sa otázka – či nie je dvadsať rokov provizória tak trochu priveľa – javí ako nepodstatná.

Stav rekonštrukcie sa zas javí ako príznačný nielen v súvislosti so SNG, a nielen z hľadiska fyzickej rekonštrukcie. Rekonštrukciou prešiel tento rok (opäť) po vlaňajškom vyostrenom finále organizačný tím Ceny Oskára Čepana, vnútornou premenou prechádzajú regionálne galérie, hľadajúce riaditeľov/ky azda už konečne na základe profesionality, hoci ohodnotenie ostáva na úrovni posmešku, a zdá sa, že istá morálna obnova nastala aj v prostredí bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení.

Tá prišla so stanoviskom k „obecným morálnym princípom“. Pre ľudí mimo facebookových bublín mohlo ísť o akési všeobecné a trochu nečakané, hoci vítané, vyhlásenie vedenia školy, ktoré ním veľmi dôrazne odmietlo diskrimináciu akéhokoľvek druhu, sexuálne obťažovanie, nátlak či akékoľvek iné ponižovanie ľudskej dôstojnosti.

Už v úvode vyhlásenia vedenie priznáva dôvod – aj ono si totiž všimlo sociálne siete a viaceré konkrétne adresované skúsenosti bývalých študentiek a študentov, ktoré až mrazivo vyplávali medzi kamarátske kruhy na Facebooku ešte počas horúceho leta.

Do momentu vzniku tohto textu ešte žiadne zo stanovísk na strane obetí a vinníkov neprekročilo kuloáre a viac či menej nastavené hranice súkromia profilov na Facebooku. Ani vedenie školy neposkytlo žiadne ďalšie vysvetlenia svojho kroku. Vo svojom stanovisku však „deklaruje, že vždy bude stáť na strane obetí a ak proces dokazovania prebehne tak ako má, vyvodí jednoznačné dôsledky voči vinníkom,“. Môžeme sa iba domnievať, že tým je zrejme naozaj povedané A aj B. Ak obete prehovoria a budú mať dôkazy, dá sa to riešiť a bude sa to riešiť.

VŠVU zároveň avizuje prípravu Etického kódexu, ktorý by mal byť prediskutovaný na rôznych fórach a chce, aby ho vytvorila spoločne celá akademická obec školy. Napokon, v Galérii Médium, ktorá organizačne patrí pod školu, sa už uskutočnila séria odborných debát a jedna z nich sa aj celkom konkrétne venovala téme manipulácie, ponižovaniu, sexuálnemu obťažovaniu a spôsobom, akými sa brániť.

Nie všetci vedeniu školy za tento krok iba bezvýhradne tlieskali. Prečo až teraz? Prečo nekonali, keď vedeli, že už dlhšiu dobu majú niektoré ateliéry problémy? Prečo nie je súčasťou vyhlásenia aj celkom konkrétne menovanie dôsledkov, aby sa ďalšie študentky a študenti nebáli prehovoriť?

Nateraz ostávajú platné iba slová, že nabudúce to bude inak. Stanovisko však znie dostatočne odhodlane a vážne na to, aby sme mali aspoň nádej v to, že to tak naozaj bude. Že sa začína rekonštrukcia, proces, ktorý doslova a priam fyzicky preskúma aktuálny stav, opraví to, čo za opravu stojí a položí aj nové základy vzájomnej dôvery.

Otázka času je v tomto prípade relevantná ešte viac než pri obnove galérie. Takmer dvadsať rokov neboli všetky jej priestory využívané tak, ako by mohli byť, no s trochou nadhľadu sa dá predpokladať, že akonáhle bude položená posledná tehla, na tých dvadsať rokov provizória (hoci veľmi kreatívneho) budeme schopní veľmi rýchlo zabudnúť. Na osobné traumy či zničené sebavedomie, každodenne limitujúce študentov či študentky, ktoré zažili toxické prostredie na škole, by sa, naopak, zabúdať nemalo. Jedno stanovisko to nenapraví, ale prelomenie mlčanlivosti je najlepší možný začiatok pre to, aby sa takéto situácie neopakovali.