MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2018 prosinec - leden

20. díl - Jar, leto, jeseň, Čepan

  • Datum / 11. 12. 2018
  • Autor / Németh Jana
  • Rubrika / na východ od raja

Aj keby všetky ročné obdobia prestali dopadom globálneho otepľovania vykazovať štandardné prejavy, Čepan, zdá sa, ostane nemenný. Nie je rok, aby sa Cena Oskára Čepana u nás zaobišla bez menšej či väčšej debaty o tom, či má táto cena vôbec nejaký zmysel a najmä - čo všetko bolo zle. 

Cena Oskára Čepana má dvadsaťtri rokov. Je fakt, že v prostredí mimo úzkeho okruhu umeleckej scény treba stále jedným dychom dodať, že je to cena pre mladých umelcov, (ktorí boli kedysi mladí do 35 a dnes do 40 rokov). Dodávať to treba preto, lebo ani po dvadsiatich troch rokoch to nie je samozrejmá, v širšej spoločnosti známa vec, a to nie je negatívne hodnotenie. To je skutočnosť.

Negatívne je, že Cena Oskára Čepana sa rok čo rok snaží splatiť nejaké cudzie dlhy a súťaží sama so sebou naraz v rôznych disciplínach. Chce byť na úrovni, ale nie je takmer nikto, kto by ju bol ochotný viesť a bola by to preňho samého vec prestíže. Chce byť elitná, ale zároveň pre masy. Chce ponúkať umelcom kontakty so zberateľmi, ale zároveň podporovať umenie, ktoré je totálne súčasné, a teda často v kategórii iba ťažko obchodovateľných artiklov. Ale poďme na to postupne.

Tento rok sa opäť vymenil celý organizačný a realizačný tím. Bolo to dobré riešenie po vlaňajšom ostrom finále. Chvíľu to vyzeralo, že ďalší ročník už nebude. Že Čepan potrebuje pauzu. Možno to tak už niekomu vyšlo vo vzťahu, ale ťažko s istotou povedať, že to funguje vo vzťahoch sponzorov, partnerov, a najmä vo vzťahu pomaly budovanej diváckej základne a vzájomnej dôvery umelcov a organizátorov.

Už to, že Čepan napokon tento rok bol, je dosť dobré. Ak vezmeme do úvahy reálne podmienky, v ktorých tento ročník vznikal – najmä krátkosť času a nový, nezohratý tím, tak potom naozaj nie je hanba, že vôbec prišla dobrá zostava uznávaných odborníkov do poroty, že mala z čoho vyberať do finále, že finále sa uskutočnilo a že porota aj vybrala víťazku, ktorou sa stala Emília Rigová. Na ročník, ktorý ani nemusel byť, je to slušné.

Isteže by výstava finalistov nemusela byť v bývalých kancelárskych priestoroch, určite by bolo lepšie, keby mohla trvať o dva mesiace dlhšie, víťazka by mala získať o tritisíc eur viac a na slávnostnom vyhlásení by boli štáby celoštátnych televízií. Možno to tak v ďalšom ročníku bude. V tomto uvažovaní je asi jednou z kľúčových vecí stav a funkcia Nadácie – centrum súčasného umenia ako hlavného organizátora. Momentálne nadácia neriadi prakticky žiadne ďalšie aktivity a už dlho ani nefunguje ako nadácia, a preto je otázne, či nie je zbytočná. Lebo relevantnú cenu nemôže organizovať pochybná inštitúcia.

Ďalšou disciplínou, s ktorou Čepan každoročne súťaží, sú diváci. Zdá sa, že umelecká scéna je nespokojná, keď na čepanovskú výstavu neprídu aj „normálni ľudia z ulice“, ale zasa – nie vždy je ochotná pripustiť, že pre to treba urobiť aj niečo naviac. Ak vezmeme do úvahy, že súťaž/cena ako formát má najmä popularizačný efekt, tak potom je namieste uvažovať, čo všetko môže pre diváka urobiť, aby on nemusel urobiť už takmer nič.

Možno sa stačí poobzerať po iných súťažiach v celom zábere kultúry – literatúra, divadlo, hudba, architektúra aj dizajn – všetky oblasti u nás majú vlastné súťaže. A všetky sú väčšie a známejšie ako Čepan. Kľúčové sú v tom dve veci: že tie súťaže majú dôveru a rešpekt zo strany oceňovaných umelcov a tiež preto, lebo organizátori sa neboja slova „popularizovať“. Vedia, že tu máme množstvo skvelých autorov a súťaž je dobrý spôsob, ako o nich dať vedieť aj tým, ktorí oblasť kultúrny nesledujú prioritne. 

Treťou disciplínou sú samotní umelci a otázka, čo im má cena poskytnúť. Čepan získal tento rok nového sponzora – platformu Collective, ktorú založili a vedú manželia Silvia Kušnírová a Peter Lukeš. V rozhovoroch sa zaviazali, že cenu chcú podporovať nezištne a dlhodobo. „Ponúkame veľa, neočakávame nič,“ napísala Silvia Kušnírová.

Financie či organizačné skúsenosti nového partnera sú jedna vec, druhou má byť podpora umelcov na zahraničnom trhu a kontakty na zberateľov, čo je zrejme aj dôvod, pre ktorý sa tento rok konali dve vernisáže finálovej výstavy – jedna s prívlastkom VIP Art Party a druhá taká, hm, normálna. Vyzdvihovanie prínosu kontaktov a zberateľov považujem za zmätočné. Na papieri tá idea možno vyzerá pekne, ale v princípe je to nezmysel. Ak by totiž súťaž dobre robila svoje základné poslanie – a teda, ak by na dobrej úrovni popularizovala kvalitné súčasné umenie, iste by napokon dosiahla aj k zberateľom. Rozdeľovať divákov na tých s peniazmi a tých bez peňazí nie je najlepšia stratégia v získavaní dôvery. Jedným dychom však treba dodať, že Lucia Gavulová, nová šéfka nadácie a Lucia Gregorová Stach, kurátorka finálovej výstavy, majú na scéne autoritu, čo je dosť dobrý predpoklad na to, aby sa im dôveru časom získať podarilo.