MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2011 březen

Denisa Lehocká

Denisa Lehocká patrí do generácie, ktorá vstúpila na výtvarnú scénu v prvej polovici 90. rokov a odvtedy patrí k najoriginálnejším slovenským výtvarníčkam. V posledných rokoch bola aktívna skôr na medzinárodnej, než na domácej scéne, no od minulého roka sa slovenskému i českému publiku dostalo hneď niekoľko príležitostí bližšie sa oboznámiť s tvorbou tejto autorky.

Spomeniem aspoň tie najvýraznejšie – až do konca februára 2011 bolo možné vidieť jej inštaláciu pripravenú pre tematickú výstavu …a nezapomeňte na květiny (Moravská galerie v Brne, kurátorka Yvonna Ferencová), ktorá v niektorých častiach nadväzuje na veľkú autorskú prezentáciu Denisy Lehockej odpremiérovanú na jeseň minulého roku v bratislavskom tranzite. Ešte stále je možné vidieť aj jednu zo zásadných maliarskych inštalácií v Slovenskej národnej galérii (výstava Maľba po maľbe) a okrem toho v roku 2010 pripravila s kurátorom Vladimírom Beskidom i selektívnu retrospektívu pre Galériu Jána Koniarka v Trnave a súčasťou tohto záujmu je aj prezentovanie jej tvorby v časopisoch Flash Art (Lucia Gavulová) a Profil (Katarína Müllerová).

Ako kurátorka Lehockú poznám už viac než dvadsať rokov a počas tohto obdobia jej dielo i môj vzťah k nemu prešiel istým vývojom. Všimla som ju ešte na vysokej škole, kedy sa mi jej práce zdali znepokojivé, provokatívne a v istom zmysle nepríjemné. Myslím, že to spôsobila tá ich veľmi priamočiara látka/téma/náplň, snaha ísť priamo a zaoberať sa tými najzákladnejšími témami. Ako sama v jednom rozhovore povedala „zaujíma ma život“. Napriek širokému spektru spôsobov, ako s týmto záujmom narába (kresba, maľba, prostredie, intervencia) patrí k jej najvýraznejším výstupom priestorová inštalácia. Napriek tomu, ak by som ju mala definovať, zvolila by som sochárku, ako priestorového tvorcu, ktorý zároveň uberá i pridáva – pretože do svojich inštalácií integruje všetko, čo ju zaujíma, vrátane priestoru v ktorom vystavuje. Jej „voľná tvorba v priestore“ nie je metafora ani parafráza vzťahov okolitého sveta, nie je to ani autobiografická spoveď, je to ich vizuálna transformácia.

Pretože aj keď všetky Lehockej diela majú silný autobiografický impulz, vždy smerujú k obecnej výpovedi. Lehocká uprednostňuje jednoduché námety, ale slovo jednoduchý si v jej prípade nespájam s niečím banálnym, holým alebo okliešteným, práve naopak, ide o námety a témy otvorené a neukončené: horizont, rodina, partnerstvo aj priateľstvo, dvojica, rast, vznik a zánik, život, smrť, premena... Používa základné tvary, farby, materiály, techniky, predmety (fundamenty!). Ide o základné geometrické tvary a formy (tyč/vetva, platňa/plátno, rovina/stôl či tabuľa, podstava/hranol), objekty bežného významu (stolička, papier, niť, korálka), základné farby (červená, modrá, žltá, biely latex), aj prírodniny (kryštáľ, konár, kameň). Zo základných prvkov prírodného, ľudského a umeleckého sveta stavia priestorové skladby (stoly-stavby, zámotky, plátna, kyvadlá a iné mobily). Nevyberá si iba tvary, formy a predmety, ale aj spúšťače spomienok, pocitov, vôní... Sama má vôľu sa naladiť, užíva intuíciu, nebojí sa poddať zachytávaniu prúdov vedomia.

Veľmi dôležité miesto v jej tvorbe zaujíma kresba. Okrem samostatných kresieb a voľných kresebných cyklov tvorí aj kreslené albumy a „denníky“, ktoré niekedy do inštalácií ukladá na seba ako objekty – nie roztvorené ale zatvorené, komunikujúce svoj tvar a prísľub obsahu. Práve denníky a jemný, precízny aj gestický rukopis Lehockej bývajú často interpretované iba ako „krehké“, „intímne“ a „ženské“, hoci jej albumy a zošity sú aj miestom, kde sa prvý krát objavujú aj konštruktívno-rozvrhujúce sily jej budúcich priestorových inštalácií. Nemožno ich však vnímať ako prípravu (skicu), sú skôr súčasťou intenzívneho prúdu diel, ktorý vytvára ich stále nové konštelácie.
Nie je u nej rozdiel medzi maľbou a kresbou. 

Na výstave súčasnej maľby Maľba po maľbe (SNG, 2010/2011) bola prvý krát, pre publikum prekvapivo, predstavená ako maliarka. Prekvapivo azda preto, že ju čistá maľba nezaujíma – podobne ako ready made, object trouvé, či kresba – je pre ňu aj maľba jedným z komponentov, ktorý spoluvytvára výslednú vrstvu diela. Na jednej strane maľbu užíva ako záznamník a na druhej strane ako integrálnu súčasť obrazovosti prostredí a inštalácií, napr. v inštalácií Bez názvu (2008, v majetku SNG) maľba sa stala nosičom, objektom i rovinou a prostredím diania (plastikou). Dielo pôvodne vznikalo ako závesný obraz, no v procese tvorby zmenilo priestorovú orientáciu a obraz sa z vertikálneho stal horizontálnym miestom maliarskych záznamov, v ohniskách i po okrajoch sa hromadili maľované a kreslené poznámky s položenými predmetmi (čerstvou zeleninou). Extenzia maliarskej podložky do maľovanej plochy (a jej zvecnenie) sa nakoniec dovŕšilo inštaláciou rozloženou na povrchu. Maľba je inštaláciou nesená, inštaláciu nesie aj zahŕňa (obsahuje jej rozvrh) – nejaký priestor zaujíma, nejaký zobrazuje a nejaký aj tvorí. Obsahuje v sebe všetky umenia z hľadiska tvorby priestoru: maľbu, plastiku aj „architektúru“.
 

Denisa Lehocká sa narodila v roku 1971 v Trenčíne. V rokoch 1990–1996 postupne študovala v ateliéri profesora Daniela Fischera a profesora Rudolfa Sikoru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Žije v Bratislave. / PS: Už asi päť rokov spolu s teoretičkou architektúry Monikou Mitášovou navštevujeme ateliér Denisy Lehockej, s ktorou sa rozprávame, mlčíme, pýtame sa a argumentujeme – výsledkom tejto spolupráce by mala byť výstava v roku 2012 v Slovenskej národnej galérií v Bratislave, ale aj tento text.