MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2013 červen

Díl 15: Vaše národní umění

  • Datum / 07. 06. 2013
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

S pomerne malým záujmom verejnosti a médií prezentuje Národní galerie v spolupráci s VŠUP výstavu Národní styl. Kultura a politika (kurátorka Vendula Hnídková; viz AA 05/2013). A pritom ide o zásadný a tiež metodicky aj inštalačne relatívne svieži projekt. Kým Slovenská národná galéria skúma seba-inscenáciu národa v ostatných rokoch s takmer železnou pravidelnosťou (Slovenský mýtus, Nové Slovensko; AA 04/2007 a 11/2011), v Čechách akoby podobná téma čo aj len na parciálne zhodnotenie, v tomto prípade oblasť architektúry a dizajnu, musela dozrievať vyše 20 rokov. Na nejakú štruktúrovanú kritiku tu niet miesta, preto len pár poznámok k samotnej premise a možno pár podnetov na zamyslenie do pokračovania projektu.

V prvom rade treba doceniť rozhodnosť, s akou autorka (síce oveľa viac v katalógu, než na výstave) formuluje alternatívu k lineárnemu, „avantgardistickému“ modelu vývinu českej moderny. Inšpirácia v ľudovom staviteľstve, resp. etnografickom materiáli vôbec by sa totiž mohla javiť ako slepá ulička. (Pritom naopak; bolo by zaujímavé sledovať, v akých formách a s akými motívmi „národní styl“ prežíval až do postmoderny a rozličných polôh regionalizmu.) Ani solídnym formálnym rozborom či bohatej historickej faktografii niet v podstate čo vyčítať.

Ak však máme podtitul výstavy zobrať vážne, aj v katalógu okrem analýzy štátnej ikonografie (bankovky, známky a pod.) akosi chýba vysvetlenie rozporu medzi budovaním nového štátno-politického celku Československa a mimoriadne silným prúdom českej „národnej“ inšpirácie. S porovnateľnou vehemenciou sa na Slovensku tejto témy zhostil azda iba Dušan Jurkovič (mimochodom, katalógom takmer ignorovaný). Hoci opäť príznačne: 1918 už mal dávno za sebou „folklórne“ projekty pre kúpele Luhačovice (1902–03) aj nanajvýš politickú „k. und k.“ objednávku na vojenské cintoríny v Haliči – pred sebou Štefánikovu Mohylu na Bradle a účasť na slávnej Medzinárodnej výstave moderného dekoratívneho a priemyselného umenia v Paríži 1925.

Nejde o to, aby v rámci nejakej iluzórnej parity Slovensko (Morava, Sliezsko, Zakarpatská Ukrajina) dostalo (dostali) patričné postavenie. Pri podtitule výstavy Kultura a politika by len čitateľ očakával viac komentárov na tému kultúrnej politiky, ku ktorej po roku 1918 patril najmä masarykovský konštrukt československého národa. Vzápätí dostáva aj v rámci architektúry a dizajnu rozhodujúce impulzy, podobná inštrumentalizácia folklóru a „ľudovej tradície“ sa dá sledovať na oboch stranách rieky Moravy. Otázka je – s akými motívmi. Cesty (ktoré výstava ani katalóg Národní styl už zámerne nesledovali) prerástli koncom 20. rokov do Prahou presadzovaného rozširovania objednávok pre českých, spravidla „internacionálnych“ funkcionalistických architektov po celom území Československa a v roku 1937 jedna z nich vyvrcholila na monumentálnej výstave Umění Slovenska – odkaz země a lidu na Pražskom hrade. Tu už ale celý problém z umenia sublimoval do vedy: okrem etnografie dôležitú úlohu zohral akcent na Veľkej Morave, novom kultúrnopolitickom nástroji, ktorý akoby mal legitimovať existenciu československého národa – archeologicky.