MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2012 červen

Díl 5: Industriál – ohrozený druh?

  • Datum / 12. 06. 2012
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Na začiatku mája sme – medzičasom viac-menej letargicky – vzali na vedomie správu o ohrození ďalšieho industriálneho areálu v Bratislave. Tentokrát ide o priestor „cvernovky“ – továrne na výrobu nití v jadre ešte z rokov 1904–1908, dnes v širšom centre mesta. V posledných rokoch sa stala populárnym refúgiom nielen pre desiatky umeleckých a architektonických ateliérov, ale tiež pre známe kníhkupectvo Alexis, niekoľko kaviarní a obchodov. Jedna časť komplexu (pradiareň) bola síce klasifikovaná ako kultúrna pamiatka, a teda má aj pri nových investičných zámeroch akú-takú šancu na prežitie, či však väčšinu budov čoskoro nezrovnajú so zemou, ostáva napriek tomu neisté. Napokon, podobný osud už stretol neďaleký areál tovární Gumon, Kablo alebo Danubius, čoskoro asi zmizne Tabaková továreň etc. etc.

Reakcie na podobné jazvy v mestskom organizme sú rôzne. Okrem patrične zdramatizovaného rozhorčenia aktivistov, ktoré kontrastuje s topornými úradnými postupmi pamiatkarov; pozornosť si zaslúžia opäť aj novinárske príspevky. S chronickým poukazovaním na komodifikované rekonštrukcie industriálnych objektov v zahraničí, dočítame sa predovšetkým to, ako vynikajúco sa niekdajšie priemyselné stavby dajú prebudovať na kancelárie, loftové byty alebo chic reštaurácie, nehovoriac o ich „nesporných výhodách“ vo funkcii show rooms či sídiel reklamných agentúr. (Niežeby niekedy nepôsobili, ani keby autori a autorky týchto článkov práve spadli z Mesiaca...) Realita, najmä ekonomickými záujmami utilitárne modelovaná „realita“ slovenského hlavného mesta však diktuje potreby, priam nezmieriteľné s ochranou akýchkoľvek pamätihodností. A navyše, v tomto hodnotovom chaose medzičasom generuje aj účinné postupy na presadenie ich celkom legálneho ničenia (viď improvizovaný zoznam zbúraných industriálnych priestorov vyššie). A tak sa naša generácia stáva hrobárom kultúrneho dedičstva vlastne skôr, než sa u rozhodujúcich autorít dokáže presadiť vedomie o jeho dôležitosti nezávislej na peniazoch. Je však situácia industriálnych stavieb na Slovensku naozaj beznádejná?

Kvôli objektívnejšej odpovedi treba v prvom rade opustiť Bratislavu (čo už samo osebe veľa naznačuje). Napríklad pre Tatranskú galériu v Poprade bola pred niekoľkými rokmi zrekonštruovaná budova bývalej mestskej elektrárne. Až na niekoľko lapsusov (okná zablendované podivnými fóliami) pritom ide o vcelku vitálnu rekonštrukciu. Ani nemusíme opustiť spišský región, hneď máme nablízku aj príklady využitia takmer v rámci pôvodných funkcií – či už pri zrekonštruovanej Pradiarni v Strážkach alebo neďalekej Turbíne pri Kežmarku, ktoré iba podporujú podozrenie, že pri istej miere záujmu majiteľa sa menšie technické pamiatky dajú zachrániť aj v provinčných pomeroch...

V Bratislave sa len nedávno prvým koncertom rozbehli aktivity zrekonštruovanej Refinery Gallery (Slovnaft); naopak, potenciál gigantického priestoru bývalej Nobelovej továrne „Dynamitka“ ešte len vyčkáva na lepšie časy, s ním aj rad ambicióznych priemyselných architektúr medzivojnového obdobia. Vežu vodnej nádrže zo začiatku 20. storočia v tomto areáli, prestavanú na architektonický ateliér (BKPŠ Architekti) pritom už teraz možno pasovať za precedens – príklad, ako inteligentne by sa aj zdanlivo nepoužiteľné monolity dali naplniť novými funkciami.

Ostatný pokus – a medzi aktuálnymi kandidátmi obnovy asi s najväčšími šancami na úspech – sa však nachádza opäť mimo hlavné mesto. Ide o projekt Eureka, ktorý inicioval sám majiteľ budovy – Západoslovenská energetika a. s. Bývalú dieselovú elektráreň v Piešťanoch sa Nadácia EON podujala prebudovať na technologicko-vzdelávacie a kultúrne centrum pre deti aj dospelých. Koncept vychádza v ústrety potrebám menšieho, vďaka kúpeľom však predsa aj medzinárodne známeho mesta, ale tiež majiteľovi promujúcemu vlastné technologické odvetvie. Ideálna poloha neďaleko železničnej stanice a najmä kvalita architektúry mu dávajú do rúk hneď niekoľko tromfov: Komplex budov nie je nekontrolovateľne rozsiahly a inteligentná rekonštrukcia navrhnutá v (na papieri už hotovom) projekte Vladimíra Haina a Michala Ganobjaka necháva otvorené možnosti pre takéto flexibilné využitie. Dlhodobá udržateľnosť tu – zdá sa – nebude kľúčový problém; malým detailom ostávajú už len tri milióny euro, ktoré treba na jeho realizáciu projektu a spustenie prevádzky...