MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2012 říjen

Díl 8.: Aféry dizajnu s politikou

  • Datum / 08. 10. 2012
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Za rastúceho záujmu verejnosti (a po čoraz profesionálnejšej príprave) sa na konci septembra v Bratislave uskutočnil Dizajn víkend. Okrem množstva výstav a podujatí na rozličných miestach, aj tento rok sa jeho dočasnou centrálou stal opustený Pisztoryho palác na Štefánikovej ulici . Dočasnou preto, lebo budúci osud tohto mondénneho mestského paláca na jednom z mála bratislavských bulvárov (strednej generácii známeho tiež ako Múzeum V. I. Lenina) nie je ani po vyše 20 rokoch slobody stále jasný. Pritom, tak poslanci, ako aj starostka mestskej časti Staré mesto unisono deklarujú podporu kultúre. Ojedinelým príkladom naplnenia týchto proklamácií napokon môže byť sám Dizajn víkend. Ešteže víkend predĺžený...

Ako sa dalo očakávať, výstavy, workshopy a prezentácie priniesli celú panorámu súčasného, ale i historického dizajnu, od odvážneho experimentu po čistú komerciu – od lampy po socio-kultúrny dialóg s návštevníkmi. Ponuka bola obrovská, miestami až neprehľadná; dovolím si teda sústrediť sa iba na dva projekty, ktoré rezonujú, resp. mohli by rezonovať aj dlhšie než len jeden víkend...

Obidva majú spoločné aliancie s tak nezáživnými oblasťami života, ako sú štatistika a byrokracia. A obidva sa podujali na takmer nemožné: totiž urobiť trochu sexi aj finančnú analýzu a – štátny úradný styk.

Prvým z nich je voľné stredoeurópske združenie Visible data (www.visibledata.info). Po minuloročnej prezentácii v bratislavskej galérii PF01 spolok nezaspal na vavrínoch a naďalej ponúka obsahom síce často dosť pesimistické, formálne však nanajvýš kreatívne grafy a vizualizácie – napríklad o tom, koľko euro sa v kapitole „kultúra“ preinvestovalo na komunálnej i štátnej úrovni. Či ide o navyšovanie rozpočtov rekonštrukcie Bratislavského hradu a Zimného štadióna alebo o finančné nároky slovenských divadiel, rovnako ako sama informácia diváka neraz omráči takmer dokonalý vizuál, v ktorom sa servíruje. Navyše, je to grafický dizajn, ktorý núti štatistické údaje prezentovať zakaždým z iného uhla pohľadu, čo zase spätne vplýva na ich charakter, a teda aj samotné metódy ich získavania.

Druhým projektom je dizertačná práca grafika Juraja Blaška (www.jurajblasko.sk), ktorý prevetral vizuálnu (ne)kultúru slovenských štátnych orgánov a inštitúcií. Sám pripúšťa, že mu primárne nešlo ani tak o dôsledné vypracovanie nového vizuálneho štýlu štátnej a verejnej správy, ako oveľa viac o iniciovanie diskusie na tému seba-prezentácie moderného stredoeurópskeho štátu. Pritom hneď narazil na zásadný metodický konflikt, totiž zo stredoveku prežívajúce heraldické tradície (formálno-funkčné stereotypy) a – im absolútne neprimerané – komunikačné prostriedky, ktorými sa dnes štát navonok musí (re)prezentovať. Riešenie zdanlivo neriešiteľného našiel vo formálne zjednodušenom logu – slovenskom znaku, ktorý s minimálnymi modifikáciami ponúka jednotlivým ministerstvám, úradom, správam atď.

Asi by bolo naivné tešiť sa na ústretovosť slovenských štátnych orgánov voči takýmto kreatívnym ponukám. Skôr sa domnievam, že aj Blaškov ambiciózny pokus – na škodu veci – neopustí chránené teritórium akademickej pôdy. Slovenský občan tak bude musieť v styku so štátnymi orgánmi síce aj naďalej väčšmi než súčasnému sexi dizajnu čeliť „rocky horror picture show“, no na duši ho môže hriať pomyslenie, že voči nej už existuje alternatíva.